Ostrovný štát na čele s Manilou. To sú Filipíny. Krajina, ktorá sa rozkladá na 7 107 ostrovoch, kde vládne idylka a lagúny.
Len z Bangkoku sa letí na ostrov Cebu takmer štyri hodiny. Hlavné mesto Thajska bola len moja medzistopka z Krabi. Pre tých, ktorí sem zamieria nočným letom, je to celkom únavná cesta. Zvlášť, ak sa nechystáš ostať v Cebu City. Čakala ma ešte dlhšia cesta autom do konečného bodu C. Do cieľa!
Ideme d’alej…
Okolo šiestej hodiny ráno som vystúpila z lietadla na celkom malom letisku, prešla pasovou kontrolou, vzala batožinu a išla zháňať spoj. V mobile som mala nainštalovaný Grab – aplikácia podobná Uberu, ibaže platí hlavne v Ázii. Mala som zakúpený dátový balík, ale signál i internet bol neskutočne slabý. Nebolo možné si zavolať Grab. Ale ako všade na letiskách aj tu zháňali ľudí na taxi. Automaticky som všetkých odbíjala, pretože viem, že taxikári klamú. Nakoniec prišla ku mne jedna žena v stredných rokoch.
„Kam ideš?“ spýtala sa. Bola som rada, že aj ked’ majú Filipínci vlastný jazyk, ovládajú angličtinu. Odpovedala som jej, že mierim na juh, do mesta Bojloon.
„To je d’aleko, asi tri hodiny. Viem ti vybaviť taxi za 3000 pesos,“ začala ponúkať.
Pomyslela som si, že už je to tu. Čas zjednávať a nikdy nebrať prvú ponuku. 1 euro bolo asi 60 pesos. Na Filipíny? Predražená cena.
Povedala som, že v žiadnom prípade, pretože odvoz cez aplikáciu ma vyjde maximálne 2000 pesos, a preto nedám viac.
„2500 a máš ho hned’ tu a teraz,“ snažila sa vyťažiť čo najviac.
Ja som sa zasmiala, povedala rázne nie, opäť zopakovala moju ponuku a otočila sa, nech to vyzerá, že idem preč. To väčšinou zaberie.
„Dobre, dobre. Počkaj chvíľu. Zavolám šoférovi.“
Bola som spokojná, že sumu prijala, pretože internet spolu so signálom bol zlý a Grab mi vskutku nešiel vôbec zavolať.
O necelé dve minúty prišlo biele auto značky Toyota a už som v ňom mala kufor. Konečne som bola na ceste. Teda, na ceste ako na ceste. Zarazila ma tamojšia doprava, asi najhoršia, akú som kedy videla. Normálne to býva tak, že autá sa aspoň hýbu, ale tam? Človek stál na dvojkilometrovom úseku aj 40 minút. Nie, nestala sa žiadna nehoda, jednoducho Filipínci majú vlastné pravidlá. To mi mohlo napadnúť už ked’ som si pred výletom pozerala, ako d’aleko je mesto Bojloon od letiska. Celkovo 118 km, ale ide sa tri a pol hodiny. Nešlo mi to do hlavy a dúfala som, že to nie je pravda. Jedna vec je zápcha a druhá vec je, že tam nie sú vybudované diaľnice.
Čo sa týka samotnej premávky, vyzerá to asi následovne:
Dopravné značky som nevidela. Každý sa riadi podľa seba. Auto vedľa auta, celkom nerovnobežne a ak je nejaká malá štrbina, vlezie tam motorka. Všetci nonstop trúbia. Väčšinou je to preto, lebo dávajú o sebe vedieť. Prechod prechodcov nič neznamená. Ak si dovolí ísť cezeň nejaký chodec, auto alebo motorka mu radšej prejde po nohe, miesto toho, aby ho mali pustiť a ešte ho aj vytrúbia. Takže on vypadá, akoby tancoval cha-chu. Dva kroky dozadu a jeden dopredu. Sľubujem, že už nikdy nebudem nadávať na pražskú dopravu.
Do toho mi taxikár začal naznačovať, aby som mu dala väčšiu hotovosť. Nakoniec sme sa dohodli, že sme sa nedohodli, suma ostala pôvodná a ja som zaspala. Konečne.
Po troch hodinách som, celkom oddýchnutá, dorazila do hotela. Bol malý a vlastnila ho jedna rodinka, ktorá ho prevádzkovala. V tej oblasti nebolo veľa možností ubytovania, preto to ani nebol klasický hotel, aký si predstavujem. Vyzeral skôr ako apartmán v gréckom štýle, čiže celý biely s modrými doplnkami. Vo vzduchu bolo cítiť more, na ktorý bol z izby krásny výhľad.
Domáca mala chlapcov, asi v mojom veku, ktorí sa začali so mnou fotiť a jeden z nich hádzal po mne stále očkom. Jasné, ved’ cudzinec je vzácny hosť. Rodinka bola celkovo veľmi milá a ochotná. Povedala som im o mojom pláne ísť do mesta Oslob, kvôli potápaniu sa so žralokmi veľrybími. Miesto bolo vziadelné asi 35 minút. Na dostatie tam mi ponúkli trojcykel. Hovorila som si, že bude sranda a vyskúšam ho, pretože sa to nachádza pomerne blízko.
Spomínané vozidlo sa skladalo z motorky, na ktorú bol pripevnený vozík alebo kočík a všetko dokopy malo tri kolesá. Bola to zábava, až na tie jamy v cestách. Cestou mi veľa Filipíncov kývalo, pretože videli turistu. Bola ale vidieť chudoba. Nie celkom čisté okolie, malé, neupravené domčeky, veľa potulujúcich sa psov, autá – na jednom sa viezlo aj 15 detí. Čo sa týka samotného národa, sú to veľmi milí a prívetiví ľudia. Aspoň väčšina. Jedine netreba navonok ukazovať, že má človek peniaze. Preto radšej nenosiť drahé hodinky, šperky či značkové kabelky.
Po vysadení, čo bolo niečo po desiatej hodine ráno, som si šla kúpiť lístok na plávanie so žralokmi. Všetko som pekne stihla, pretože tieto najväčšie plutvovce na svete sa zdržujú pri pobreží od 6 do 12 hodiny. Dostala som pokyny, že sa ich nemôžem dotýkať, používať pri fotení blesk a ani sa natierať opaľovacím krémom. Vzápätí ma zobrali na maličký čln a odviezli, tak ako všetkých účastníkov, pár metrov od pobrežia. Mala som 30 minút na to, aby som si vychutnala nezabudnuteľnú chvíľku.
Nasadila som si teda potápačské okuliare, plutvy, zapla podvodný fotoaparát a skočila do vody. Okamih som čakala a potom sa objavili. Nie jeden žralok, ale hned’ dva. Dlhé, čierne telá s bielymi bodkami na povrchu si voľne plávali medzi potápačmi. Mali tak 12 metrov a aj ked’ nemali zuby, lebo žerú len planktón, mala som rešpekt. Plutvou sa mi jeden obšuchol o nohu. Akonáhle preplávali opodiaľ, za nimi prišli d’alšie a d’alšie. Tak obrovské a mohutné stvorenie, a tak blízko seba som ešte nikdy nemala. Bol to neskutočný pocit. Ani na sekundu som nepochybovala, že to stálo za to. A či som mala strach? Nie. Nebolo kedy, pretože som bola v nemom úžase.
Jediný moment, kedy som trochu stratila istotu bolo, ked’ asi dvojmetrové, otvorené ústa, pripomínajúce obrovské vedro, plávali oproti mne. Boli len meter odo mňa, no stále nezastavovali. Vtedy som sa musela uhnúť. Pomaly sa vzdiaľovali do hlbín. Rozplávala som sa za žralokom, aby som mohla urobiť bližšie zábery. Po vynorení na mňa zakričal človek, ktorý riadil čln, aby som sa okamžite vrátila k lod’ke.
„Nesmiete ho ohrozovať, musíte sa držať v istej diaľke,“ upozornil ma. Samozrejme, rešpektovala som to. Nastal čas ísť späť na pobrežie. Tých pár minút mi ubehlo ako voda. Z celého výletu mi najviac toto utkvelo v pamäti. Na Cebu som ostala ešte pár dní a navštívila rôzne miesta, avšak tento zážitok definitívne stojí za to. Len málokde na svete sa dá s týmito žralokmi voľne potápať a ja som vd’ačná, že som mala tú česť a šťastie.
